Gorazd Zvonický: básnik z Močarian, ktorého poznal Rím
Narodil sa v Močaranoch ako Andrej Šándor, zomrel v Ríme ako Gorazd Zvonický – jeden z najvýznamnejších básnikov slovenskej katolíckej moderny. Michalovce jeho meno nosia dodnes.
Málokto z Michalovčanov, ktorí denne prechádzajú okolo Zemplínskej knižnice Gorazda Zvonického, tuší, aký životný príbeh sa skrýva za menom na fasáde. Chlapec z maloroľníckej rodiny z Močarian, piate z ôsmich detí, sa stal básnikom, ktorého verše vychádzali v Ríme a Buenos Aires – zatiaľ čo doma bolo jeho meno štyri desaťročia zakázané.
Z Močarian do sveta
Andrej Šándor sa narodil 29. júna 1913 v Močaranoch, vtedy samostatnej obci, dnes mestskej časti Michaloviec. Cesta chudobného chlapca zo zemplínskej dediny viedla cez saleziánske školy – u saleziánov zložil v roku 1940 večné sľuby a 29. júna 1948, presne v deň svojich 35. narodenín, bol vysvätený za kňaza.
Písal pod menom Gorazd Zvonický. Pseudonym si zvolil podľa Gorazda, učeníka svätého Metoda – mimochodom, rovnaké meno nesie aj chrám, ktorý dnes stojí v jeho rodných Močaranoch.
Básnik, ktorému režim zhabal knihu
Debutoval zbierkou Sejba perál (1943). Druhá zbierka Mýtnik pred Madonou (1948) však vyšla v najhorší možný čas – nastupujúci komunistický režim jej náklad zhabal. Pre rehoľného kňaza a básnika duchovnej poézie nebolo v novom Československu miesto. V októbri 1950 Zvonický tajne prekročil hranicu na Morave a začal exil, ktorý trval do konca života.
„Doma bol štyri desaťročia zakázaným menom. V Ríme bol profesorom, básnikom a mostom medzi Slovákmi vo svete.“
Po krátkom pôsobení v Taliansku odišiel k Slovákom do argentínskeho Buenos Aires a od roku 1963 žil natrvalo v Ríme, kde učil na Slovenskom gymnáziu Antona Bernoláka pri Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda. Práve v exile prišlo jeho najplodnejšie tvorivé obdobie: zbierky Prebúdza sa zem (1964), Na jubilejné víno (1965), Slnko ma miluje (1967) či Len črepy (1969). Ako uznávaný mariánsky básnik sa stal členom rímskej Accademia Mariana Salesiana a jeho preklad trojzväzkových Hymnov na posvätenie času sa dodnes používa v liturgii hodín – slovenskí kňazi a rehoľníci sa teda denne modlia jeho slovami.
Návrat, ktorého sa nedožil
Slobodného Slovenska sa dočkal, návratu domov už nie. Zomrel 27. júla 1995 v Ríme. O rok neskôr, symbolicky na výročie jeho narodenia, boli jeho pozostatky prevezené na Národný cintorín v Martine – medzi najväčšie osobnosti slovenskej kultúry, kam patrí.
Michalovce nezabudli
Rodné mesto si svojho básnika po roku 1989 postupne pripomenulo:
- Zemplínska knižnica Gorazda Zvonického nesie jeho meno od júna 1996.
- V Močaranoch funguje pamätná izba v budove bývalej materskej školy, ktorú ako dieťa navštevoval.
- Pri Chráme sv. Gorazda a spoločníkov v Močaranoch je od roku 2013 ulica A. Šándora, pomenovaná po jeho občianskom mene.
- V roku 2013 mu vyšla poštová známka v edícii Osobnosti a in memoriam získal cenu Fra Angelico za celoživotné dielo.
Zvonický je spolu s maliarom Moussonom dôkazom, že Michalovce dali kultúrnemu Slovensku viac, než sa na prvý pohľad zdá. Ak pôjdete okolo knižnice na Štefánikovej, spomeňte si: nesie meno chlapca z Močarian, ktorého verše zneli Rímom. Viac o meste a jeho premenách nájdete v článku o histórii Michaloviec.
